Miloslav

Tak teda ... bola tam. Ja som trošilinku meškal. Dal som si hodinu fóra. No dialnica nepustí. Asi viete, o čom vyprávam. A to príšerné, zavádzajúce značenie v hlavnom meste. Už som pochopil, prečo vladári chodia služobnými. S doprovodom. By sa inakšie stratili. Do Brna cez Petržalku a tak.

No tak, keď som stískal alarm na autíčku nepoistenom, tak som ju uvidel. Nemusela nič robiť. Vedel som, že to je Ona. A že bude pěknej prúser. Ísť či neísť. Toť otázka! A nie či být. To vie každý, že být.

No som sem neprišiel za sraba. Tak, reku, idem. Pozrela sa na mňa. Mňa ťažko prehliadnuť aj na prechode. No síce som už po prechode, ale to som zasa voľakde ...

Usmiala sa mi do okienok a vykročila. Čo vykročila. Vyplávala. A že rovno ku mne. Tak akože v ústrety. Vedel som, že je ústretová. Písali sme si. Mňa pot, cítil som, že toto nemôže dobre dopadnúť. Tak toto je, Mitulko, priveľké sústo.

Asi sa mi malo auto moje pokaziť, alebo nejaká kalamita mohla byť. Snehová. Napríklad. Alebo povodeň. No to je blbosť. Povodeň a november? A na dialnici do Blavy? To by mi ani môj šéfino nezožral. Ten zobere maximálne meškanie parníka. Bo tam potvrdenia nedávajú. Ono sa to málo vie. Kapitán nemá čas na takéto. Keď prirazí, tak musí aj odraziť, ta ne? A nie vypisovať.

No ale ...

Ahoj, Miťo, povedala. A dala mi pusu. Krásna bola, ja infarkt, ona sebavedomá, ja odpadávam, kokcem, zajakávam sa.

Kam ma zoberieš, opýtala sa. A mna debila nenapadlo nič blbšie, v tom strese...

Tak poďme do neba. Taká kravina filmová.

A ona, tak poďme! A vzala ma za ruku. Tak v tom nebi som už bol.

A to sme sa ešte ani nepohli.